Klonovanie ľudí so sebou prináša spústu etických otázok. Osobne mi je väčšina z nich ukradnutá. Zaujíma ma len jedna:Keď sa pomilujú identické klony, čo to vlastne bude?

1. masturbácia?
2. gay sex?
3. incest?

Čo si o tom myslíte vy?

Neviem prečo, ale vždy keď sa vidím v zrkadle, robím na seba grimasy. Čím horšie, tým lepšie. Neviem si pomôcť.

Občas je to ťažké.

Napríklad keď som doma sám a odskočím si na záchod, kľudne sa to môže pretiahnuť na 5 minútový grimasový festival.

V práci na záchode zas hrozí že ma pri tom niekto nachytá. Vážení kolegovia, ak ma niekedy uvidíte ako si v zrkadle kontrolujem či nemám niečo v zuboch… tak ste ma práve nachytali pri strúhaní grimás.

Niekedy mám pocit, že môj zrkadlový odraz mi to vracia. A neviem, či z toho mám mať radosť alebo strach.

PS: Mimochodom, tiež máte pocit že predchádzajúca epizóda teraz konečne začína dávať zmysel?

Vianoce sú na riť a mali by sa zakázať. Plošne.

V našej domácnosti máme Halloween veľmi radi.

Vždy vyzdobíme celý byt pavučinami, smrtkami a netopiermi. Riki navarí nejaké lakocinky (napr. utopencov) a použije pri tom hromadu zeleného potravinárskeho farbiva.

Naša tradičná halloweenska párty začne už o pár hodín. Ale my sme si počas príprav našli chvíľu času a pripravili pre vás špeciálnu halloweensku epizódu.

Bu bu bu!

Toto bola jedna z najťažších epizód na nafotenie. Skúste niekedy donútiť plyšovú opicu bez kostí, aby držala ruku v nemožnom uhle a nespadla pritom z gauča.

Dávate peniaze žobrákom? Ja nie.

Kedysi dávno, keď som ešte študoval v Košiciach, obchádzala mesto jedna žobráčka. Mladé dievča, zjavne postihnuté. V rukách mala igelitový sáčok s niekoľkými mincami. Štrngala nimi ľuďom do tváre, z nosu jej pritom tiekol sopeľ. Používala s rôznymi obmenami frázu, ktorú som použil aj v tejto epizóde: “Prispejte postihnutej na chleba.”

Raz som stál na autobusovej stanici a čakal na spoj domov. Sychravá jeseň, spolu s ďalšími asi tridsiatimi cestujúcimi sme sa chúlili pod strieškou, podupávali a skúšali, či by sa ruky nedali predsa len vraziť ešte hlbšie do vrecka. Od ulice k nám prišla žobráčka. Nikto jej nevenoval pozornosť. Strčila svoj sáčok pod nos prvej obeti. “Prispejte postihnutej na chleba,” zahuhlala. Nič. Skúsila to u postavy vedľa: “Prispejte postihnutej na chleba.” Vždy pár sekúnd počkala a potom sa bez slova otočila na ďalšieho človeka. Nikto jej nič nedal. Nikto sa na ňu v skutočnosti ani len nepozrel. Nikto na ňu nereagoval. Ako keby vôbec neexistovala.

“Prispejte postihnutej na chleba,” oslovila ma. S pohľadom zabodnutým do zeme som v duchu počítal. Raz, dva, tri, štyri, päť… Konečne to vzdala. Obrátila sa na postavu vedľa mňa. A potom ďalšiu a ďalšiu. Nakoniec odišla.

Poznal som ju. Občas som ju vídal, ako si v stánku vedľa našej školy normálnym hlasom kupuje cigarety.

To je práve ten problém so žobrákmi. Nerobia to preto, že by museli. Ono je to výnosné. Stačí poriadna dávka emocionálneho vydierania a trpezlivosti.

V skrytej kamere kedysi bola krásna scénka. Jožo Pročko oblečený v otrhaných handrách sedel na ulici a žobral. Keď mu niekto šiel hodiť peniaze, zazvonil mu mobil. Zdvihol to a predstieral, že mu volá žena. Do telefónu na ňu kričal, že mu nemá volať keď je v robote, že mu odháňa klientov. Veľmi podarená scénka. To najlepšie však prišlo po tom, keď v štúdiu rozprával, ako tú scénku natáčali. Vraj si za pár hodín žobrania, aj napriek tomu že robil všetko preto aby tých ľudí naštval a odradil, prišiel na veľmi slušné peniaze.

Mimochodom, keby ste si chceli zarobiť žobraním, tak najlepšia stratégia je predstierať slepotu v metre mimo špičku.

Keď som sa rozhodol znovu oživiť Rikiho a Ťupku, hovoril som si: “Ako z toho vytrieskam čo najviac prachov?” Dlho som rozmýšľal, ale nič zmysluplné ma nenapadalo. Tak som si povedal: “Nasrať, urobím to len tak, pre radosť.”

Pri tom rozmýšľaní ma napadlo pár zábavných vecí, ktoré by sa dali využiť v nových epizódach. Jednu vidíte dnes. Ďalšie budú trochu náročnejšie na fotenie (spoiler: budem musieť zaliezť do sprchy a našampónovať si hlavu).

Product placement je pekné svinstvo. Diváka by nenasral iba v prípade, že by bol nenápadný. Lenže zadávateľovi reklamy ide o pravý opak – aby to nebolo ani trochu nenápadné. Obávam sa, že toto je boj, ktorý my diváci nemáme šancu vyhrať.

Mimochodom, odporúčam skvelú analýzu product placementu vo filme Rafťáci. 9% filmu zaberá reklama. To už je vážne sila. Takéto filmy by mali divákom púšťať zadarmo.

Osobne si myslím, že keď už robiť product placement, tak to urobiť úprimne. Nepárať sa s tým a otvorene divákom povedať: toto je product placement. Napríklad tak ako to urobili v seriáli 30 Rock.

PS: Ten Ťupkin “facepalm” som robil špeciálne pre Cohena. Bola to tá najkomplikovanejšia vec na celom fotení, pretože Ťupka (podobne ako Kif z Futuramy) nemá kosti.